Prvý maratón s diabetom 1. typu. Čo ma to vlastne napadlo?
Úprimne?
Maratón nikdy nebol na mojom dream liste. Ani v snoch.
Tešili ma moje úspechy na polmaratónoch, desiatkach, sem-tam nejaký trail a Beh od Tatier k Dunaju, kde sme mimochodom v roku 2024 s naším ženským tímom vybojovali prvé miesto.
Maratón bol pre mňa vždy v škatulke s označením „nesiahať“.
Behám rada, šport je súčasť môjho života, ale maratón a jeho 42,2 kilometra boli pre mňa vždy niečo, čo robia „tí druhí“.
Behám, cvičím pravidelne, niekoľkokrát do týždňa, veľa chodím pešo a v pohybe som prakticky neustále. V zime ma nájdete častejšie v gyme, nohám dávam zabrať aj na svahoch, no keď sa oteplí a objavia sa prvé slnečné lúče, vybieham do ulíc a lesov oveľa častejšie.
Keď píšem tento článok, napadá mi jedna myšlienka – bolo to znamenie?
Rok 2026 som totiž odštartovala behom. Hneď 1. januára o 10:00 som si vybehla na 15 kilometrov. Viac behov som zaradila od marca a práve jarné obdobie milujem najviac. Ranný beh ma preberie lepšie ako káva a potom fungujem celý deň na plné obrátky.
Beh sa striedal s gymom. Starala som sa o stravu. Ladila diabetes.
Senzor. Pumpa. Uzavretý okruh.
Jeden orgán navyše. Orchester, ktorý musí ladiť.
Niekedy lepšie, niekedy horšie.
A medzi tým práca, deti, domácnosť, šport a všetky bežné povinnosti.
Pokukovala som po polmaratóne v Karlových Varoch, ale pre pracovné a rodinné povinnosti som si nebola istá, či ho stihnem zaradiť do kalendára. Navyše sa koná v termíne narodenín mojej dcéry.
Pretek sa vypredal a ja som cítila sklamanie.
Keďže žijeme v Prahe, všade okolo mňa už začínala byť viditeľná reklama na blížiaci sa Pražský maratón.
Bola sobota 25. apríla a ja som sa práve vracala zo svojho ranného behu, keď mi zazvonil telefón. Volal môj priateľ.
„Kúpil som ti štartovné na maratón. V Prahe. O týždeň. Hele, můžeš dát jen polovinu, zažiješ atmosféru. Skús. Uvidíš.“
Lenže poznám samu seba. Keď sa pre niečo rozhodnem, nejdem to skúsiť. Idem to dokončiť.
Príprava na maratón nie je len o behaní
Pre človeka s diabetom je príprava na maratón podstatne komplikovanejšia než len tréningový plán.
Musíte riešiť:
- inzulín,
- sacharidy,
- načasovanie jedla,
- senzory,
- inzulínovú pumpu,
- regeneráciu,
- spánok,
- hydratáciu.
A hlavne neustále sledovať, ako reaguje vaše telo.
Týždeň pred maratónom som zvýšila príjem sacharidov, viac som dbala na elektrolyty a magnézium a veľmi som strážila spánok – minimálne 7 až 8 hodín denne.
Práve spánok považujem za absolútnu alfa a omegu výkonu.
Nie gély.
Nie tenisky.
Nie športové hodinky.
Spánok.
Moje HRV sa týždeň pred štartom pohybovalo medzi 63 až 67 a vedela som, že organizmus je pripravený.
Disciplína bola vo všetkom.
Beh. Gym. Práca. Deti. Diabetes.
Žiadne ponocovanie. Žiadne „ešte jedna akcia“. Žiadne výhovorky.
Praktická diabetická príprava
Ak používate CGM alebo pumpu, jedna rada z vlastnej skúsenosti:
Nevymieňajte senzor ani pumpu tesne pred pretekmi.
Pot, voda, trenie oblečenia a niekoľkohodinový výkon dokážu narobiť problémy.
Mne sa najlepšie osvedčilo mať nový senzor aj pumpu nalepené minimálne 12 hodín pred výkonom. Ideálne deň vopred.
Lepidlo má čas poriadne priľnúť a zvládne pot, vodu aj niekoľkohodinovú záťaž.
Ráno D
Budíček 5:30. Raňajky o 6:00 v jednoduchej zostave – biely rožok, maslo, plátok syra, džem, káva a elektrolyty. Hodinu pred štartom banán.
Nastavila som si v iAPS režim Running Time. To znamená približne 11 % bazálu, cieľová glykémia nastavená na 7 mmol/l a systém nepodáva žiadne SMB mikrobolusy.
Tento režim mi bežal počas celého maratónu.
Na maratón som mala pripravené gély. Vždy ich nosím viac, ako plánujem spotrebovať. Rezervné mali aj moje deti, ktoré mali presný plán, kde budú stáť a v prípade potreby mi ich podajú.
Odporúčam používať iba gély, ktoré máte otestované počas tréningov.
Mám overené, že potrebujem približne jeden gél každých 5 až 6 kilometrov. Závisí však od intenzity – rýchlosti behu. Ak idem v tempe pod 5:20 často dávam prvý gél už na 3-4 km.
Ale ako každý diabetik vie – žiadny deň nie je rovnaký.
To isté jedlo.
Ten istý bolus.
A úplne iný výsledok.
Začiatok nevyšiel podľa plánu
Štart o 8:00.
Glykémia 15 mmol/l.
Šípka hore. Pridala som 0,5 jednotky inzulínu. Bez paniky. Bez unáhlených rozhodnutí.
Na 6. kilometri som sa pozrela znova. 20,1 mmol/l. A stále šípka hore.
Takúto glykémiu prakticky nepoznám. V hlave sa začali objavovať otázky.
Mám prestať?
Mám pokračovať?
Nehrozí ketoacidóza?
Samotná vysoká glykémia však automaticky neznamená ketoacidózu.
Riziko vzniká najmä pri nedostatku inzulínu a tvorbe ketolátok. Práve preto je pri športe dôležité poznať svoje telo, vedieť pracovať s inzulínom a situáciu vyhodnocovať s chladnou hlavou.
Predštartový stres dokáže u niektorých diabetikov zvýšiť glykémiu výraznejšie než samotné raňajky. Adrenalín a kortizol pripravujú telo na výkon tým, že uvoľňujú zásoby energie do krvi.
Výsledkom môže byť paradoxná situácia – človek stojí na štarte, ešte sa poriadne nerozbehol a glykémia stúpa.
Keď vás podporujú deti
Moje deti mali počas celého maratónu aplikáciu Dexcom Follow.
Sledovali ma. Kontrolovali moje hodnoty. Volali mi. Podpora.
Dodnes si pamätám telefonát od syna:
„Mami, ty máš strašne vysokú glykémiu. Takú som ti ešte nevidel.“
V tej chvíli som si uvedomila, že maratón nebežím sama.
Bežala ho so mnou celá moja rodina, priatelia.
Vedela som, že za rastom stojí kombinácia sacharidov, adrenalínu, kortizolu a predštartového stresu.
Vedela som, že inzulín v tele mám.
Pridala som opatrne ďalších 0,7 jednotky.
A čakala.
Potom prišlo niečo, čo som nečakala
Približne okolo 10. kilometra sa situácia začala meniť.
Glykémia začala klesať.
A následne sa stalo niečo, čo považujem za svoj najväčší diabetický úspech celého maratónu.
Takmer celý zvyšok pretekov som sa pohybovala medzi 5,5 až 9 mmol/l.
Pre človeka s diabetom na maratóne je to malý zázrak.
Pravidelne som dopĺňala gély, elektrolyty a sacharidy. Prakticky som zastavila na každej občerstvovačke.
V ten deň vystúpili teploty v Prahe až na 27–29 °C. Na terase príjemné. Na maratóne už menej.
Tempo okolo 6 min/km nepredstavovalo extrémnu intenzitu, organizmus pracoval prevažne aeróbne a spotreba energie bola relatívne stabilná.
Všetko do seba zapadlo.
Kilometer 37
Do 37. kilometra som sa cítila výborne.
Potom sa ozvalo koleno.
Nie diabetes.
Nie únava.
Koleno.
Hlava bola nastavená výborne. Celý čas som si beh užívala. Dokonca som stihla tri telefonáty a jednu návštevu TOI TOI. Aj to som ako organizačne zdatná matka a manažérka schovala do výsledného času 4:27.
Potom však prišla bolesť, ktorú som dovtedy nepoznala.
Mrzelo ma to, pretože dovtedy som sa držala s pacemakermi na čas 4:15.
Situácia si však vyžiadala zmenu stratégie.
Beh – Chôdza – Beh - Chôdza.
A práve tam som pochopila jednu dôležitú vec.
Maratón nie je len o tom, ako rýchlo bežíte. Je aj o tom, ako reagujete, keď veci nejdú podľa plánu. Nehrať sa na hrdinku. Odložiť ego. Mať pokoru. Usmiať sa.
A pokračovať krok za krokom vpred.
Najkrajších 500 metrov
Glykémia stále krásne stabilná. Vo veste ešte dva gély. Úsmev na tvári.
Slzy v očiach.
Posledných približne 500 metrov bežali do cieľa so mnou moje deti.
Každý ma chytil za jednu ruku.
„Mami, dáš to!“
„Mami, už len pár metrov!“
A ja som vedela, že toto si budem pamätať celý život.
Nie čas.
Nie výsledok.
Ten moment.
Čo mi maratón ukázal
Neodporúčam nikomu prihlásiť sa na maratón týždeň pred štartom.
Dnes viem, že som mala aj kus šťastia.
Mala som za sebou mesiace tréningu, pravidelného pohybu a poznala som svoje telo.
Ak však tento príbeh niečo ukazuje, tak to, že diabetes nemusí byť dôvod, prečo si podobný cieľ vôbec nedovoliť vysloviť nahlas.
Diabetes maratón nevylučuje.
Robí ho náročnejším.
Vyžaduje viac plánovania.
Viac disciplíny.
Viac rozhodnutí.
Viac premýšľania.
Ale nie je to stopka.
Po takto dlhom výkone treba zostať v strehu aj po dobehnutí.
Svaly dopĺňajú zásoby glykogénu, citlivosť na inzulín býva zvýšená a glykémie môžu klesať ešte 24 až 48 hodín po výkone, často najmä počas noci.
Monitorovanie a opatrnosť preto nekončia v cieli.
Práve naopak.
Po dobehu som musela zvýšiť bazál, žiadne bolusy. Po behu mi totiž glykémie zvyknú skôr stúpať. Preto radšej pracujem s bazálom a dočasným navýšením približne o 30 % na 40–50 minút.
Vždy podľa aktuálnej situácie.
Veľkou výhodou je pre mňa iAPS, ktorý už dokáže na mnohé situácie reagovať automaticky.
Na druhý deň som sa zobudila príjemne prekvapená. Čakala som, že budem úplne zničená. Žiadna extrémna svalovica a glykémie boli krásne vyrovnané.
100 % času v rozsahu.
Telo pracovalo.
A ja som cítila obrovskú vďačnosť.
Ak mi maratón niečo ukázal, tak to, že diabetes síce píše vlastné pravidlá, ale stále sme to my, kto drží pero v ruke.
Niekedy stačí jeden odvážny krok.
A zrazu zistíte, že ste schopní prebehnúť aj 42,2 kilometra.
Autorka: Jana Ševčíková
